(slovenská verzia nižšie)

EN

Passport? Check. Toothpaste? Check.

Last glass of Duvel? Check. Post-Erasmus depression syndrome (already?) - check.

Homesickness? Also, kind of.

Read somewhere: Erasmus is not half a year of your life, it's a life in half a year. Now, standing at the other end of the line, I couldn't agree more.

Getting sentimental is not my kind of thing, though. In the end, I will be back some day, won't I? You see, I may have come to 'Gent' in February; in June, however, I am leaving 'home.' And I'll be taking a piece of it with me, in me wherever I go from now on. Snap, did I say getting sentimental is not my kind of thing?

And making friends from all over the world gives you a great excuse to start travelling around the world! How cool is that? I'll invite myself along if I have to :)

Well then. Ehm. Err. So much for Belgium then. My stay is over, and so is this blog.

I'm off for something new.

SK

Pas? Mám. Zubnú pastu? Mám.

Posledný pohár piva Duvel? Mám. Poerasmácka depresia (čože, už?) - Mám.

Hurá domov? Áno, to tiež.

Kdesi som si prečítal: Erasmus, to nie je pol roka z vášho života, je to život za pol roka. Keď sa na to teraz dívam takto od konca, nedá sa mi než súhlasiť.

Sentimenálni však nebudeme, ešteže čo. Koniec koncov, ešte sa niekedy vrátim, že? Vo februári som totiž možno dorazil do „Gentu,“ v júni však už opúšťam „doma.“ A kúsok z neho si odteraz budem brávať všade so sebou, v sebe. Do prčic, nevravel som, že nemáme byť sentimentálni?

Noví priatelia z celého sveta sú navyše skvelým dôvodom, prečo sa pustiť do cestovania po celom svete. Kto z vás to má, vážení? Keď bude treba, tak sa nechám pozvať :)

Hm. No. Takže. Koniec môjho pobytu, a koniec tohoto blogu.

Skúsim niečo nové.

(slovenská verzia nižšie)

EN

East west, Gent's (still) the best

No, not even after four months have I grown tired of proclaiming how great life in Gent is. These days, mind you, it comes with a special bonus: the sun, the heat, the summer feeling! When you're sitting on a terrace until midnight wearing just a shirt and shorts, and it's not sunset until 10 pm... Or when you just decide 'screw the assigments' and you go spend the day at the beach (yeah, we've got a beach over here)... That's when you think 'this can't be Belgium, feels more like Greece!' Then you have a look into your wallet and go 'wait, this can't be Greece, there's actually some cash in my purse' :) The best of both worlds, I guess. Me likes.

There are many ways to avoid studying. But after you've done the dishes three times already, done the laundry, had a walk, wrote an awkward text message to you ex and liked everyone's status on Facebook, the only things left are:

a) rollercoasters! This place called Walibi somewhere in the middle of Belgium pumps in adrenaline while pumping out your stomach. A video of my favourite attraction here. Go there if you ever get a chance!

B) Make a trip! Yes, but where to? Fairly simple, kind sir: London. When a man is tired of London, he is tired of life, one huge cliché says, but it easily true.

We all know that, oficially, Brussels is the capital of Europe (if that's the proper term), but let's be honest, if there's ever been any capital to Europe it's London no doubt. So 'London Calling' is not just a song by The Clash, but also this feeling you get once you've been to London – you just want to keep coming back every once in a while.

Why would that be? Because it's like no other, I guess. So much has been written and said about London that I probably won't reveal anything new here. Yet while being there, it feels like you're on the pulse of the world. It's like 'this is where stuff happened, happens and will happen.'

So the first 'stuff' that happened to me was avoiding getting shot. I arrived quite late at night, and while searching for my hostel, I came across what I thought was a park. Actually, it was a private yard of one of the embassies. Next thing I know, I hear 'halt!' and face two big-boned guys pointing their uzis at me. I really had to talk my way out of the situation. Some of these diplomat guys take trespassing their private property rather seriously.

I did not plan to, but in the end I went to visit the exhibition of Damien Hirst, at the suggestion of one of my friends. The name didn't tell ring the bell at all, but once I googled him... Yes, dead sharks in formaldehyde, paintings made out of butterflies, hand-made sleeping pills or a dead cow's dead (fresh blood included). I guess you either love it or hate it. It's also food for modern art haters - 'I could have done that' (yeah son, but you didn't), 'it's not nice' (is that a criterion? And how do you know what is nice?), 'I don't like abstract paintings' (that would entail art should be just an imitation of reality. That, however, is nonsense, as art, just like anything else, is a part of reality), 'what's so special about sleeping pills anyway?' (nothing, if they're at the drugstore. Once you put out of their discourse though, they become something else. It's not about what objects are, but where they are and how you look at them – perspective). I could go on...

In the end, trips like this are always about the little things of life, the 'stranger than fiction' experience. I just had to laugh when I saw a group of young black (in this case, it might matter) boys shooting a rap video on an iPhone in front of the Tower of London. They could have been like 15, that kind 'I want to be a gangsta, but my mom won't let me.' Everyone was cheering for them though. Or when I finally got to visit the bookshop when Black Books were shot – one of the series you need to see before you die, if you haven't already (seen it, not died). Just as dusty and awesome in real life as it is on DVD. When I grow up, I'm gonna be Bernard, the main protagonist!

So yeah, London. Sure – it can be expensive as hell. The traffice is a nightmare. It is full of failed bagpipe players (then again, what can you do with an instrument that consists solely of construction errors?), and the acclaimed Hyde Park is little more than a highway for joggers. But it's also a city in which people don't follow trends – they make trends.

I never leave without my music to keep me company, and as of late, I've discovered my new favourite genre. Can you guess? I doubt it. National anthems. Some of them are really, really good, with a the best of tradition and freshness. Just another way to make me even more of a social outcast in the field of music – I don't even answer the question 'what kind of music do you like?' anymore, because all I get back is a few weird stares. Consider this: 'Well, I'm quite a fan of the modern progressive rock, especially the one that combines the tradition of the 70s British sound and the Scandinavian rawness. The post-rock and minimalist movement is a natural evolvement in that direction, creating layers of sound using some well-established classical techniques as well as the catchy harmonies of late classicism. Some of these lengthy compositions do take some building-up, but after that one is rewarded with a very impressive leitmotif.' After that, people usually go: 'Eh... I like Rihanna.' Well, eh, eh, too bad for you. I thought we were talking music, not brain neutralisation?

Despite all the joy, the knowledge of having to go back home soon starts to grow bigger in the back of my head. Don't get me wrong, I look forward to seeing all the 'old folks' again – but still, the thought kinda saddens me. It seems like I'll have to squeeze in as much 'carpe diem' in between the exams as I'll possibly can in the last days.

SK

Všade dobre, tak čo doma

Nie, ani po štyroch mesiacoch ma stále neomrzelo Gent vychvaľovať. A v posledných dňoch sa k tomu pridal ešte aj špeciálny bonus – slnko, teplo, leto! Sedieť na zahrádke až do polnoci len v tričku a šortkách, so západom slnka o desiatej večer... Alebo si len tak povedať „serem na učenie“ ísť na celý deň na pláž (áno, máme tu pláž)... To si jeden skoro pomyslí „toto snáď nie je Belgicko, cítim sa skôr ako v Grécku!“ Potom nazriete do peňaženky: „Počkať, Grécko to byť nemôže, ostali mi ešte totiž nejaké peniaze...“ :) Z každého to najlepšie.

Študovaniu či učeniu sa dá vyhnúť mnohými spôsobmi. Ale po tom, čo som už trikrát umyl všetok riad, vypral si, išiel na prechádzku, poslal svojim ex trápne sms-sky a „zalikeoval“ každého status na Facebooku, mi ostali už iba dve veci:

a) Kolotoče! Zábavný park menom Walibi kdesi uprostred Belgicka do vás napumpuje adrenalín, zatiaľ čo vám vypumpuje žalúdok (multitasking ako remeň). Video z mojej obľúbenej atrakcie zde, velebnosti. Ak niekedy pôjdete okolo, zastavte sa.

b) Poďme na výlet! No hej, ale kam? Odpoveď je jednoduchá: ak je človek unavený z Londýna, je unavený aj zo života. Klišé, ale pravda.

Ja viem, že hlavným mestom Európy (ak to je správny výraz) je oficiálne Brusel, ale úprimne, všetci vieme, že pokiaľ Európa vôbec má hlavné mesto, tak je to Londýn. Kto tam raz bol, dostáva už potom navždy pravidelné nutkanie raz za čas sa vrátiť.

Čím to bude? Asi tým, ako to už býva, že sa to mesto na žiadne iné nepodobá. O Londýne sa už toho popísalo toľko, že asi s ničím novým teraz neprídem. Každopádne je to mesto vedomé si svojej vlastnej dôležitosti. „Tu sa udiali, dejú a budú diať veci, chlapče“ akoby si každý hovoril.

Takže prvá „vec,“ čo sa mi stala, bol skoro medzinárodný incident. Dorazil som pozde v noci, a pri hľadaní hostela som narazil na park. Aspoň som si to myslel, v skutočnosti to ale bol dvor jedného z veľvyslanectiev. Zrazu len počujem „stáť!“ a dvaja nasraní páni na mňa mieria samopalmi. Dalo mi celkom prácu sa z toho vykecať.

Neplánovane som tiež, spoločne s kamarátkou, vyrazil na výstavu Damiena Hirsta. Meno mi tiež nič nehovorilo, tak som si ho vygúglil... Hm, mŕtvy žralok naložený vo formaldehyde, obrazy z motýľov, ručne vyrobené tabletky na spanie či hlava čerstvo zabitej kravy (krv samozrejme v cene). Jedna z tých vecí, čo buď príjmete alebo odsúdite. A tiež voda na mlyn pre neznášačov moderného umenia - „to dokážem tiež“ (hej? Tak kde to máš?), „nepáči sa mi to“ (Naozaj je zmysel v páčení sa?), „nemám rád tieto abstraktné veci“ (to by ale znamenalo, že dobré umenie má imitovať niečo z reality. To je však hlúposť, umenie nie je imitácia, ale, tak jako všetko ostatné, súčasť reality), „koho zaujímajú tabletky na spanie?“ (nie sú to len tabletky na spanie, pokiaľ ich človek umiestni mimo lekárne. Nie je to o tom, čo veci sú, ale kde sú a ako sa na ne dívame – perspektíva). Mohol by som pokračovať.

Takéto výlety sú ale vždy o tých drobnostiach, keď si hovoríte „no to snáď nie.“ Keď som videl skupinku mladých čiernych (v tomto prípade to možno má význam) tíndežerov natáčať u Tower of London na iPhone husté rapové video, proste som sa musel smiať. Mohli mať asi 15, ten typ „chcem byť gangsta, ale mama mi to nedovolí.“ Každý im ale fandil. Alebo keď som sa konečne dokopal k návšteve kníhkupectva, kde sa natáčali Black Books – jeden z tých seriálov, ktoré musíte pred smrťou vidieť. Zaprášený a úžasný v reáli rovnako ako na DVD. Keď budem veľký, budem ako Bernard Black, hlavný hrdina!

Takže tak, Londýn. Jasné – je tam pekne draho. Doprava je katastrofa. Kde sa človek pozrie, všade nejaký gajdista-zúfalec (zase čo možno čakať od nástroja, ktorý pozostáva výhradne z konštrukčných chýb), a oslavovaný Hyde Park je proste len diaľnica pre joggerov. Ale je to tiež miesto, kde sa ľudia neriadia trendami – oni trendy vytvárajú.

Bez hudby na cesty nevyrážam, a nedávno som objavil svoj nový obľúbený žáner. Uhádnete? Pochybujem. Štátne hymny. Niektoré sú fakt, fakt dobré, a kombinujú to najepšie z čerstvosti a tradície. Proste ďalší spôsob, ako zo seba na poli hudby urobiť spoločenského vyhnanca – na otázku „tak čo počúvaš?“ už radšej ani neodpovedám, pretože sa mi dostáva len krivých pohľadov. Veď skúste sami: „Celkom sa mi pozdáva moderný progresívny rock, predovšetkým ten, čo kombinuje prvky britského zvuku zo 70-tych rokov a škandinávsku surovosť. Hnutie post-rocku a minimalizmu je v tomto smere iba výsledkom prirodzeného vývoja, čo sa týka vytvárania zvukových stien pomocou zavedených klasických techník ako aj chytľavých harmónií pozdného klasicizmu. Tieto zdĺhavé kompozície sice potrebujú svoj čas, ale odmenou je spravidla pôsobivý leitmotív.“ Reakciou na to je väčšinou: „Hm... mne sa páči Rihanna.“ No, hm, hm, tak to máš blbé. Tuším sme sa mali baviť o hudbe, nie znecitlivovaní mozgu?

Všetkú tú radosť mi kazí iba myšlienka na skorý návrat na rodnú hrudu. Nechápte ma zle, doma je doma – ale aj tak. Tak sa mi marí, že v posledné dni budem musieť natlačiť pomedzi skúšky čím viac „carpe diem.“

(slovenská verzia nižšie)

EN

HORNY SINGLES TO MEET IN YOUR AREA! CLICK HERE!

Of course not. Do I have your attention now?

I've been busy, but here we go again.

Bad things happen when you need them the least, don't they? Getting mumps is unpleasant, your keyboard & sound stopping working while you're writing an academic paper is annoying, and losing yet another part of your hearing is straight enraging. Temporarily, I hope. Jokes on this topic are not appreciated, even though I probably won't be able to hear them.

Ways to cheer up? Go to Amsterdam! I know what you're thinking. Dope, lots of dope. Cheap Eastern European hookers. Tourists from all over the world looking to take advantage of them. Freaks everywhere. Strange smells. Yeah, Amsterdam is all this – but it is also so much more, and many people just fail to see this. It's a place I've had an intimate relationship with for a number of years, a place that is special. It's not about what is or isn't there, but more about how it feels. Free.

The queen is alive and well, as a few million people toasted to her health on Queen's Day. But don't you drink beer outdoors on a regular day – that's a no-no, the police came to tell us.

The weather was shitty, but I don't even know why I still consider that noteworthy. But although our stay in a cabin at the seaside quickly turned into the newest episode of Ultimate Survival (Antarctica special), the ocean itself is as mighty as ever. Stand in awe, you human worm.

The best part was probably the concert I went to see there on Friday – by a band you will not know, so let me introduce them. Call me old, call me grandpa, but I refuse to listen to the template-made three-note one-beat dumbing-down-brainwash trash that they so daringly label 'music' these days. To my ears, music is good if it's moving (and I don't mean you start to dance, I mean moving on the inside).

So if you're like me, you'll find the saddest music to be also the most beautiful. Here, just a little taste of Anathema.

Did I say grandpa? More like great-great-grandpa. Reading a book in a jazz place (like Hot Club de Gand) in an early afternoon gives me more pleasure than partying wild with people I don't even like. Sure it's boring, but I prefer the term 'gracious.' There will be, however, less time to do even that, as the exam period is coming over us like a long-awaited prophecy of doom. Brace yourselves!

SK

NADRŽANÉ BABENKY V TVOJOM OKRESE! KLIKNI SEM!

Jasné, že nie. Ale aspoň mám vašu pozornosť.

V poslednej dobe som mal nejak napilno, ale tak znovu niečo napíšem.

Katastrofy sa dejú, keď ich človek najviac potrebuje. Ľahnúť doma s príušnicami (v žiadnom prípade negooglovať obrázky!), to nepoteší. Pokazená klávesnica a zvuk, keď človek potrebuje písať diplomku, to naštve. Ale zhoršenie problémov so sluchom, to kurva naserie. Dúfam, že dočasne. Vtípky na túto tému rozhodne neocením, aj keď ich pravdepodobne nebudem schopný počuť.

Ako si len spraviť náladu? Hurá do Amsterdamu! Viem, čo si myslíte. Brko, strašne moc brka. Lacné šľapky z východnej Európy. Turisti z celého sveta, čo sa na nich radi vyšantia. Všade podivíni a úchyláci. Divné pachy. Áno, to všetko je Amsterdam – ale ešte aj oveľa viac, len to mnoho ľudí nevidí. S týmto mestom mám už roky blízky, priam intímny vzťah. Nie je to o tom, čo tam je alebo nie je, ale ako sa tam človek cíti. Voľne.

Kráľovná sa má dobre, aby nie, keď si na jej zdravie na Deň kráľovnej pripilo niekoľko miliónov ľudí. V normálny deň sa však pitie piva na ulici trestá, ako nám nezabudla oznámiť polícia.

Počasie stálo za hovno, to už ale asi sotva niekoho prekvapí. Hoci sa náš pobyt v chatke na pobreží rýchlo zmenil na najnovšiu epizódu Boja o prežitie (antarktický špeciál), oceán samotný mi, ako vždy. vzal dych. Klaňaj sa, ľudský červ.

Najlepší zo všetkého bol zrejme koncert, na ktorom som bol v piatok – kapelu určite nepoznáte, tak vám ju predstavím. Môžete na volať starosvetský frfloš, ale fakt sa nebudem tváriť, že ma baví to prefabrikované tuc-tuc na tri tóny, ktorému sa dnes odvážne hovorí hudba, aj keď je to spíše „výmaz mozgov.“ Hudba je dobrá, ak vo vás niečím pohne (čím nemám na mysli, že začnete okolo seba neohrabane máchať rukami ako osobitná škola na výlete v zúfalej snahe vydolovať zo seba nejaký rytmus. Sorry, belosi nemajú žiadny rytmus, pokiaľ si ho nevycvičia. Myslel som pohne v zmysle vnútorne).

Ak ste ako ja, pripadne vám tá najsmutnejšia hudba zároveň aj najkrajšia. Takže tú trochu Anathemy.

Povedal som starosvetský? Myslel som priam muzeálny. Čítať knížku v jazzovom bare (ako je Hot Club de Gand) s pohárom niečoho dobrého ma baví viac než kaliť do noci s ľudmi, ktorých vlastne ani nemám rád. Je to nuda, ale ja dávam prednosť výrazu „na úrovni.“ 'Ani na to však už moc času nebude, keďže skúškové obdobie sa blíži s rovnakou istotou ako koniec sveta. Zachráň sa, kto môžeš!

(slovenská verzia nižšie)

EN

People-spotting

It's like trainspotting, only with people.

       So yes, I've been to Edinburgh. And Newcastle. And Liverpool. And Manchester. But let's keep it chronological.

 Scottish accent :)

The first week of the Easter holidays, I was blessed with a few friends coming over, because, very much like myself, they find life without Gent unbearable. A very nice time we had, even nostalgic at times. We also made a few new insider jokes to share with one another ('Balenthia' – meaning Valencia, 'Da's normaal,' 'Jede Zelle meines Koerpers ist gluecklich' and so on. Don't worry if you don't get it, that's why they are called insider jokes). Made a trip to Mechelen – unknown jewel! - and Bruges, a very well-known jewel. And I had no idea how many people could actually fit into my tiny room here. Thank you, guys! Soon to be repeated.

Well, and then I hopped on the cheapest flight I could find to do a bit of backpacking again. It's been a long time since the last time! Manchester, Liverpool, Newcastle, Edinburgh, or, as I privately called them in my mind, Oasis, The Beatles/Anathema, The Police and Trainspotting. One week, four cities, four accents. All on my own, as I tend to get very grumpy when there are too many people around me for too long. 

 

Even the flight was interesting. Witnessed the molestation of an Islamic family by the airport staff. Fell in love with the stewardess. Went deaf for a couple of hours because of the cabin decompression. Of course it was raining when we touched down. This must be Britain.

Honestly, Manchester was a bit of a disappointment. Not so much to see for a visitor, except for factories-turned-restaurants and drunken Man Utd fans. The city still retains the pleasant down-to-earth working class feel to it, but that's about it. Luckily, it was an upward spiral from there.

I loved Liverpool. I mean l-o-v-e-d, once you get used to the fact that John and Paul are smiling at you from every street window. If you are a cultural snob like me, you'll appreciate plenty of admission-free museums (which seems to be a really nice tradition all across Britain, most of the museums and galleries are totally free) and an architectural feast for the eyes around the city (Gothic, Georgian and Victorian styles). Also, the dock is spectacular. I even may have spotted a yellow submarine...

Next stop Newcastle upon Tyne. I arrived middle of the night, with the plan of browsing through the city until dawn, but the rain trapped me in a non-stop snack bar. Just in case I forgot this was Britain. Luckily, it all got better in the morning.

Well, what is there to say? When I'm in a new place, I just like walking down the streets and looking at things, buildings, people. Maybe sitting at the waterfront. Maybe popping into the local galleries. Maybe having a pint in a local bar. I did all of this, and I liked it all. Newcastle definitely has the thing, the spirit, you know? The best thing, however, is the way the people speak there, so here is an example of the Geordie accent, may God have mercy on you.  

Geordie

 

And finally, the bonny Scotland. If I said I loved both Liverpool and Newcastle, I don't even know what to say about Edinburgh. I was just stunned, it must be one of the most beautiful cities in Europe. The panorama is wonderful, the restaurants in the little valleys inviting, the people warm-hearted. Getting lost among the medieval houses felt awesome. Indeed, it's like the city manages to combine it's picturesque heritage with the thriving present. I know I sound like a travel representative, but really guys, you all need to visit Edinburgh. Hearing the castle guards using Scottish accent is almost a Buddhist experience.

I loved it so much that a little thought 'how would a study stay in this city be?' appeared in the back of mind. Yes, as I am a professional student, that's the only thing I can think about every time I visit some nice place. Who knows – once it gets stuck in my head, I will never be able to get rid of it.

Voila, that was it. Now back in Belgium, ready for all that the second half of my Erasmus has to offer. Thanks for reading this, although I do not see how this could be of any interest to anyone except myself. But hey, my Google statistics show that 11 people from Thailand visited this blog last week, which is great as I don't know anyone from Thailand?

Now it's thesis time. It's like having fun, only without the fun.

SK

Kto nemá dáždnička, mokro mu bude...

Áno, celý týždeň som mokol v Manchesteri. A Liverpoole. A Newcastli. A Edinburghu. Ale poďme na to poporiadku.

V prvý týždeň veľkonočných prádnin má prevelice potešila návšteva niekoľkých priateľov, ktorí tiež bez Gentu proste nemôžu byť. Bolo nám fajn, občas priam nostalgicky. Máme tiež pár nových vtipov, ktorým nikto mimo nás nerozumie (áno, tak to chodí, takže sa nedivte, ak vám „Balenthia“ - akože Valencia, „Jede Zelle meines Koerpers ist gluecklich“ a podobne nepripadajú vtipné). Tiež výlet do Mechelenu, neobjaveného pokladu, a Brúg, veľmi objaveného pokladu (hlavne Španielmi). Tiež som netušil, koľko ľudí sa dokáže vopchať do mojej skromnej izbičky. Vďaka, mojí drahí! Čo nevidieť zopakujeme.

No, a potom som naskočil na najlacnejší let, čo som našiel, a vyrazil som s ruksakom na vandrovku. Tiež už bolo načase! Manchester, Liverpool, Newcastle, Edinburgh, alebo, ako som si to súkromne premenoval, Oasis, The Beatles/Anathema, The Police a Trainspotting. Jeden týždeň, štyri mestá, štyri rozličné dialekty. Na vlastnú päsť, keďže prítomnosť väčšieho množstva ľudí po dlhší čas ma zvykne otravovať. 

 

Už len let samotný bol zaujímavý. Zamestanci letiska ako povždycky podiskriminovali trošku nejakú tú moslimskú rodinu. To nám nevadí, nie? Môžu byť radi, že tu sú, nie? Následne som sa zamiloval do letušky, to tiež nie je nič neobyčajné. Podtlak v kabíne při pristávaní ma na pár hodín pripravil o sluch. A po prístatí ma samozrejme privítal dážď. Že by som bol v Británii?

Manchester ma úprimne trošku sklamal. Návštevníka tam moc nečaká, azda okrem fabrík prestavaných na reštaurácie a opitých fanúšikov Manchesteru United. Mesto si sice zachovalo svoju na nič si nehrajúcu robotnícku atmosféru, ale to je asi aj všetko. Našťastie sa to v ďalších dňoch už iba zlepšovalo. 

 

Liverpool ma nadchol. Naozaj n-a-d-c-h-o-l, teda keď si zvyknete na to, že na vás z každého okna čumia John a Paul. A ak ste kultúrny horenos ako ja, určite sa vám bude páčiť kopa múzeí zadarmo (čo sa zdá byť pekným zvykom po celej Británii, väčšina múzeí a galérií je tu zdarma) a architektonická pastva pre oči po celom meste (gotika, georgiánsky a viktoriánsky štýl, ak to teda sú slovenské názvy). Prístav je tiež obdivuhodný. Tuším som zahliadol aj žltú ponorku...

Ďalšia zastávka Newcastle upon Tyne. Dorazil som uprostred noci s tým, že sa budem túlať po meste až po svitania, ale dážď ma prinútil prečkať noc v nonstop snackbare. Asi aby som nezabudol, že toto je Británia. K ránu sa to však zlepšilo.

Čo povedať k tomuto miestu? Keď som niekde po prvýkrát, najradšej sa len prechádzam po uliciach a dívam sa na veci, budovy, ľudí. Možno spočnem u rieky. Možno nazriem do miestnej galérie. Možno si dám škopka v miestnej krčme. To som všetko spravil, a to ma všetko bavilo. Newcastle rozhodne má spirit, genius loci. Najlepší zo všetkého je ale aj tak ich miestny akcent zvaný Geordie, takže tu malá ukážka, ak na to máte gule. 

 Geordie

 

A napokon švárne Škótsko. Ak som povedal, že ma nadchli Liverpool aj Newcastle, tak naozaj neviem, čo ešte dodať k Edinburghu. Ten mi vzal reč, je to bezpochyby jedno z najkrajších miest v Európe. Panoráma je nádherná, reštaurácie v bočných uličkách lákavé, ľudia láskaví. Nič sa nevyrovná prechádzke medzi stredovekými domčekmi. Je to výborná kombinácia stredovekej slávy a pulzujúcej súčasnosti. Viem, že asi zniem ako obchodný zástupca nejakej cestovky, ale do Edinburghu musíte všetci. Škótčina hradných strážcov je na hranici budhistického zážitku.

Očarenie bolo tak veľké, až sa niekde v mojej hlave objavila myšlienka „čo tak nejaký študijný pobyt v tomto meste?“ Áno, kedže som študent z povolania, je to to jediné, čo ma pri návšteve nejakého pekného zákutia dokáže napadnúť. Ktovie – keď sa tam ten nápad raz usadí, už sa ho tak ľahko nezbavím.

A to je vše, pšátelé. Naspäť v Belgicku čakám na to, čo mi druhá polovica môjho Erasmu ponúkne. Vďaka za prečítanie, aj keď mi nie je jasné, akoby to mohlo zaujímať niekoho iného než mňa samotného. Na druhú stranu, moje štatistiky ukazujú, že tu máme aj 11 návštev z Thajska, čo je super, keďže v Thajsku fakt nikoho nepoznám. Asi som nová senzácia internetu, minimálne v Ázii.

Teraz hurá na diplomku. Bolo by to super, keby to nebolo tak hrozné.

(slovenská verzia nižšie)

EN

Idiot Abroad, episode 7

The socially awkward Fabian strikes again. I ask a black person where he's from. He answers in a perfect, even dialect-coloured Flemish: 'Uhm, I was born here, I'm Belgian.' Going 'No waaay, dude! Wow!' is probably not the best thing to do. At that point the conversation was over.

Also, the next time I walk past a bookstore and go like 'Let's just have a little look, shall we?', just slap me in the face. I literally handed my scholarship over to the lady at the cash desk, all voluntarily. Buying books is a fetish. Now I'm penniless, but happy – after all, that is a good thing now that I'm thinking about it.

I'm a bit behind the schedule with this post, but that's because in the weekend, I had a blast in the Ardennes. Belgians are very proud of their 'mountains,' even though they look like any random forest back at home to me. Yet the villages are calm and picturesque, and the Erasmus people had an awesome three-day party right in the heart of it. So we dressed up silly, gave a few Czech words a new meaning and broke each other some hearts. I only have the best memories (apart from the parts that I had a blackout, that is). That's how the world rolls.

We have also been incredibly lucky with the weather, with about 20 degrees and cloudless skies. Feels more like summer than spring really. It's a tough choice between attending classes and chilling in the park, but I guess you know what wins. Let's see if it lasts.

What's up next? Easter holidays. In the first week, the world will come to me (summer Dutch course reunion, yay!). In the second week, I go to meet the world (practising my Scottish accent already. Sorry, I meant Sco'ish). To be continued.

SK

Magor na cestách, časť siedma

Spoločensky nemotorný Fábián znovu zasahuje. Jedného černocha sa pýtam, odkiaľ je. V dokonalej, dokonca do dialektu hodenej holandčine odpovie: „No, narodil som sa tu, som Belgičan.“ Reakcia „No ty vole, to čumím, vau“ asi nie je úplne vhodná. Tam sa náš rozhovor skončil.

A okrem toho, keď nabudúce prejdem okolo kníhkupectva s vetou „Však sa len pozrime, čo majú,“ rovno mi dajte facku. Svoje štipendium som do slova a do písmena dobrovoľne odovzdal pani na pokladni. Kupovanie kníh je fetíš. Teraz som peňazí, ale šťastný – čož je nakoniec asi aj tá lepšia varianta.

S týmto príspevkom som si dal načas, ale to len preto, že som si cez víkend užíval v Ardenách. Belgičania sú veľmi hrdí na tieto svoje „hory,“ aj keď podľa mňa vyzerajú ako akýkoľvek les u nás doma. Dedinky tu však majú pokojné a piktoreskné, a celý Erasmus tu priamo v lone prírody kalil po tri dni. Obliekli sme sa do kostýmov, trošku prerobili češtinu (slovo „pakliže“ už nikdy viac nebudem môcť použiť) a zlámali sme jeden druhému srdcia. Na veci, ktoré si pamätám, mám iba tie najlepšie spomienky. Tak to chodí na tomto svete.

Počasie nám praje, dvadsať stupňov a na oblohe ani mráčka. Skôr sa to podobá na leto než na jar. Vybrať si medzi sedením na fakulte a flákaním sa v parku je ťažké, ale tipujem, že asi viete, čo vyhráva. Uvidíme, ako dlho nám to vydrží.

A ďalej? Veľká noc. Prvý týždeň príde svet za mnou (ad revidendum letného kurzu z minulého roku, hurá!). Druhý týždeň idem ja za svetom (a už brúsim škótčinu, nech tam nabalím nejaké bonny lassies). Pokračovanie nabudúce.

(slovenská verzia nižšie)

EN

Livin' the good life...

Warm and sunny greetings to y'all through the mist of my St. Patrick's hangover. I actually wanted to go on a trip to Luxembourg today, but Guinness said a resolute 'no!' So I'm writing my blog instead. Saving my travelling for April (Easter holidays take two weeks here, wow! In the Czech Republic, it's like two days) and May (where every week has a holiday on Friday or Monday, making the weekend much longer). 

 

In case you're being worried about me (hi there, mom!):

Livin' the good life I am. Eating ribs. Drinking beer. Enjoying the funfair and riding the most extreme rollercoasters (omg I'm gonna fucking die oh shit holy fuck this is it I'm done fuck shit bloody goddness fuck..). Chatting on a pub terrace (here comes the Sun). Reading Afrikaans poetry on a pub terrace. Walking the city, still thinking 'it hasn't gotten any less beautiful, how lucky am I?' Feeling the vibe. Taking no photos (please guys, no more pictures of you in front of the city castle). The best photos always stay in your memory, and if they fade away, well, they probably weren't the best. Time be the judge. 

 

Erasmus unites. Some folks are white, some are Chinese, some study humanities, some go for technology, they may be young or old, some prefer folk, others like metal, but no matter what they're all like, one thing is for sure: everybody hates the Spanish. They are many (oh, let's be honest, they're thousandfold), they' re loud, noisy, arrogant and ill-behaved. They can't speak, they can only shout, and they leave litter everywhere.

Such is their Eramus image. Such is the experience of some. But you know what? The Spanish I met are nice, intelligent and great to talk to. They actually make you wanna go to Spain to meet more people like that. Erasmus challenges your stereotypes.

 

INTERMISSION!

INTERMISSION?

INTERMISSION!!!

<Michal the Chef says: 'The Chinese sweet & sour sauce is the best way to save any not-so-great meal. It's the only way to make the food in my faculty's canteen bearable.'>

Do you believe in zodiac and astrology and all that stuff? I sure don't. It's hard for me to believe that all the people in the world fit into just twelve categories. However, after having a passionate discussion with a friend of mine this week, I found that I, in fact, am an archetypal Capricorn. Not just here and there, every single characteristics fits. Scary. Now tell me that not God, but chemo-physical reactions created the world, and I'll have nothing left to rely on.

Well, that's it for today. Looks like the next week full of the 'Gent feeling' is just around the corner.

 

SK

Život, ako má byť...

Srdečne a slnečne vás zdravím spoza závoja svojej svätopatrikovskej kocoviny. Dnes som mal naplánovaný výlet do Luxemburgu, ale Guinness mi urobil škrt cez rozpočet. Tak aspoň napíšem blog, a cestovanie si ušetrím na apríl (veľkonočné prázdniny tu majú dva týždne, no ty kráso! U nás sú to asi dva dni) a máj (kedy má každý týždeň sviatok v nejaký pondelok či piatok, jou jou, čímž sa nám víkend krásne predlžuje).

Oznam pre tých, čo sa o mňa boja (čau, mami):

Život tu je, ako má byť. Papkám rebierka. Pijem pivko. Vyrážam na kolotoče a jazdím po tých najšialenejších horských dráhach (no ty vole tak to je v prdeli a je po mne hotovo nazdar nie nie nie ach do hajzlu svätá prostoto...) Vykecávam na záhradke (ahoj, slnko!) Čítam afrikánsku poéziu na záhradke. Chodím si po meste, a ešte ma neomrzelo to „tu je tak krásne, mám to ale šťastie.“ Nasávam atmosféru. Fotky nerobím (prosím vás, ľudia, už sa před tým mestkým hradom nefoťte). Najlepšie fotky vám vždy ostávajú v hlave, a ak po čase vyblednú, tak asi neboli najlepšie. Nech čas sám rozhodne. 

 

Erasmus spája. Ľudia sú bieli alebo z Číny, niektorí sa venujú humanitným vedám, iní technológiám, môžu byť mladí či starí, niektorí radšej folk, iní metal, ale nech už sú akíkoľvek, jedna vec je istá – všetci neznášajú Španielákov. Je ich veľa (čo to kecám, oni sa premnožili), sú hluční, arogantní a nevychovaní. Nepoznajú rozdiel medzi „rozprávať sa“ a „kričať, “ a všade nechávajú bordel.

Taký je ich erasmácky imidž. Taká je skúsenosť niektorých. Ale hádajte čo – Španieli, ktorých poznám ja, sú milí, inteligentní a dá sa s nimi rozprávať. Jeden má skoro chuť vyraziť do Španielska, aby ich stretol viac. Erasmus testuje vaše stereotypy.

 

PRESTÁVKA!

PRESTÁVKA?

PRESTÁVKA!!!

(Šéfkuchár Michal odporúča: čínska sladkokyslá omáčka je najlepší spôsob, ako zachrániť nepodarené jedlo. V školskej menze prežívam iba vďaka tomu.)

Veríte na horoskop, astrológiu a podobné nezmysly? Ja teda nie. Nechce sa mi veriť, že by sa všetci tí ľudia na zemi dali zaradiť do iba dvanástich kategórii. Po jednej zapálenej diskusii s kamarátkou som však zistil, že skutočne som typický príklad Kozorožca. Nie len akože, každá jedna charakteristika sedí. Desivé. Ešte mi povedzte, že svet nestvoril Boh, ale nejaké chemicko-fyzikálne reakcie, a moje istoty sa zrútia úplne. 

 

A to je vše, přátelé. Ďalší gentový týždeň už klope na dvere.