(slovenská verzia nižšie)

EN

East west, Gent's (still) the best

No, not even after four months have I grown tired of proclaiming how great life in Gent is. These days, mind you, it comes with a special bonus: the sun, the heat, the summer feeling! When you're sitting on a terrace until midnight wearing just a shirt and shorts, and it's not sunset until 10 pm... Or when you just decide 'screw the assigments' and you go spend the day at the beach (yeah, we've got a beach over here)... That's when you think 'this can't be Belgium, feels more like Greece!' Then you have a look into your wallet and go 'wait, this can't be Greece, there's actually some cash in my purse' :) The best of both worlds, I guess. Me likes.

There are many ways to avoid studying. But after you've done the dishes three times already, done the laundry, had a walk, wrote an awkward text message to you ex and liked everyone's status on Facebook, the only things left are:

a) rollercoasters! This place called Walibi somewhere in the middle of Belgium pumps in adrenaline while pumping out your stomach. A video of my favourite attraction here. Go there if you ever get a chance!

B) Make a trip! Yes, but where to? Fairly simple, kind sir: London. When a man is tired of London, he is tired of life, one huge cliché says, but it easily true.

We all know that, oficially, Brussels is the capital of Europe (if that's the proper term), but let's be honest, if there's ever been any capital to Europe it's London no doubt. So 'London Calling' is not just a song by The Clash, but also this feeling you get once you've been to London – you just want to keep coming back every once in a while.

Why would that be? Because it's like no other, I guess. So much has been written and said about London that I probably won't reveal anything new here. Yet while being there, it feels like you're on the pulse of the world. It's like 'this is where stuff happened, happens and will happen.'

So the first 'stuff' that happened to me was avoiding getting shot. I arrived quite late at night, and while searching for my hostel, I came across what I thought was a park. Actually, it was a private yard of one of the embassies. Next thing I know, I hear 'halt!' and face two big-boned guys pointing their uzis at me. I really had to talk my way out of the situation. Some of these diplomat guys take trespassing their private property rather seriously.

I did not plan to, but in the end I went to visit the exhibition of Damien Hirst, at the suggestion of one of my friends. The name didn't tell ring the bell at all, but once I googled him... Yes, dead sharks in formaldehyde, paintings made out of butterflies, hand-made sleeping pills or a dead cow's dead (fresh blood included). I guess you either love it or hate it. It's also food for modern art haters - 'I could have done that' (yeah son, but you didn't), 'it's not nice' (is that a criterion? And how do you know what is nice?), 'I don't like abstract paintings' (that would entail art should be just an imitation of reality. That, however, is nonsense, as art, just like anything else, is a part of reality), 'what's so special about sleeping pills anyway?' (nothing, if they're at the drugstore. Once you put out of their discourse though, they become something else. It's not about what objects are, but where they are and how you look at them – perspective). I could go on...

In the end, trips like this are always about the little things of life, the 'stranger than fiction' experience. I just had to laugh when I saw a group of young black (in this case, it might matter) boys shooting a rap video on an iPhone in front of the Tower of London. They could have been like 15, that kind 'I want to be a gangsta, but my mom won't let me.' Everyone was cheering for them though. Or when I finally got to visit the bookshop when Black Books were shot – one of the series you need to see before you die, if you haven't already (seen it, not died). Just as dusty and awesome in real life as it is on DVD. When I grow up, I'm gonna be Bernard, the main protagonist!

So yeah, London. Sure – it can be expensive as hell. The traffice is a nightmare. It is full of failed bagpipe players (then again, what can you do with an instrument that consists solely of construction errors?), and the acclaimed Hyde Park is little more than a highway for joggers. But it's also a city in which people don't follow trends – they make trends.

I never leave without my music to keep me company, and as of late, I've discovered my new favourite genre. Can you guess? I doubt it. National anthems. Some of them are really, really good, with a the best of tradition and freshness. Just another way to make me even more of a social outcast in the field of music – I don't even answer the question 'what kind of music do you like?' anymore, because all I get back is a few weird stares. Consider this: 'Well, I'm quite a fan of the modern progressive rock, especially the one that combines the tradition of the 70s British sound and the Scandinavian rawness. The post-rock and minimalist movement is a natural evolvement in that direction, creating layers of sound using some well-established classical techniques as well as the catchy harmonies of late classicism. Some of these lengthy compositions do take some building-up, but after that one is rewarded with a very impressive leitmotif.' After that, people usually go: 'Eh... I like Rihanna.' Well, eh, eh, too bad for you. I thought we were talking music, not brain neutralisation?

Despite all the joy, the knowledge of having to go back home soon starts to grow bigger in the back of my head. Don't get me wrong, I look forward to seeing all the 'old folks' again – but still, the thought kinda saddens me. It seems like I'll have to squeeze in as much 'carpe diem' in between the exams as I'll possibly can in the last days.

SK

Všade dobre, tak čo doma

Nie, ani po štyroch mesiacoch ma stále neomrzelo Gent vychvaľovať. A v posledných dňoch sa k tomu pridal ešte aj špeciálny bonus – slnko, teplo, leto! Sedieť na zahrádke až do polnoci len v tričku a šortkách, so západom slnka o desiatej večer... Alebo si len tak povedať „serem na učenie“ ísť na celý deň na pláž (áno, máme tu pláž)... To si jeden skoro pomyslí „toto snáď nie je Belgicko, cítim sa skôr ako v Grécku!“ Potom nazriete do peňaženky: „Počkať, Grécko to byť nemôže, ostali mi ešte totiž nejaké peniaze...“ :) Z každého to najlepšie.

Študovaniu či učeniu sa dá vyhnúť mnohými spôsobmi. Ale po tom, čo som už trikrát umyl všetok riad, vypral si, išiel na prechádzku, poslal svojim ex trápne sms-sky a „zalikeoval“ každého status na Facebooku, mi ostali už iba dve veci:

a) Kolotoče! Zábavný park menom Walibi kdesi uprostred Belgicka do vás napumpuje adrenalín, zatiaľ čo vám vypumpuje žalúdok (multitasking ako remeň). Video z mojej obľúbenej atrakcie zde, velebnosti. Ak niekedy pôjdete okolo, zastavte sa.

b) Poďme na výlet! No hej, ale kam? Odpoveď je jednoduchá: ak je človek unavený z Londýna, je unavený aj zo života. Klišé, ale pravda.

Ja viem, že hlavným mestom Európy (ak to je správny výraz) je oficiálne Brusel, ale úprimne, všetci vieme, že pokiaľ Európa vôbec má hlavné mesto, tak je to Londýn. Kto tam raz bol, dostáva už potom navždy pravidelné nutkanie raz za čas sa vrátiť.

Čím to bude? Asi tým, ako to už býva, že sa to mesto na žiadne iné nepodobá. O Londýne sa už toho popísalo toľko, že asi s ničím novým teraz neprídem. Každopádne je to mesto vedomé si svojej vlastnej dôležitosti. „Tu sa udiali, dejú a budú diať veci, chlapče“ akoby si každý hovoril.

Takže prvá „vec,“ čo sa mi stala, bol skoro medzinárodný incident. Dorazil som pozde v noci, a pri hľadaní hostela som narazil na park. Aspoň som si to myslel, v skutočnosti to ale bol dvor jedného z veľvyslanectiev. Zrazu len počujem „stáť!“ a dvaja nasraní páni na mňa mieria samopalmi. Dalo mi celkom prácu sa z toho vykecať.

Neplánovane som tiež, spoločne s kamarátkou, vyrazil na výstavu Damiena Hirsta. Meno mi tiež nič nehovorilo, tak som si ho vygúglil... Hm, mŕtvy žralok naložený vo formaldehyde, obrazy z motýľov, ručne vyrobené tabletky na spanie či hlava čerstvo zabitej kravy (krv samozrejme v cene). Jedna z tých vecí, čo buď príjmete alebo odsúdite. A tiež voda na mlyn pre neznášačov moderného umenia - „to dokážem tiež“ (hej? Tak kde to máš?), „nepáči sa mi to“ (Naozaj je zmysel v páčení sa?), „nemám rád tieto abstraktné veci“ (to by ale znamenalo, že dobré umenie má imitovať niečo z reality. To je však hlúposť, umenie nie je imitácia, ale, tak jako všetko ostatné, súčasť reality), „koho zaujímajú tabletky na spanie?“ (nie sú to len tabletky na spanie, pokiaľ ich človek umiestni mimo lekárne. Nie je to o tom, čo veci sú, ale kde sú a ako sa na ne dívame – perspektíva). Mohol by som pokračovať.

Takéto výlety sú ale vždy o tých drobnostiach, keď si hovoríte „no to snáď nie.“ Keď som videl skupinku mladých čiernych (v tomto prípade to možno má význam) tíndežerov natáčať u Tower of London na iPhone husté rapové video, proste som sa musel smiať. Mohli mať asi 15, ten typ „chcem byť gangsta, ale mama mi to nedovolí.“ Každý im ale fandil. Alebo keď som sa konečne dokopal k návšteve kníhkupectva, kde sa natáčali Black Books – jeden z tých seriálov, ktoré musíte pred smrťou vidieť. Zaprášený a úžasný v reáli rovnako ako na DVD. Keď budem veľký, budem ako Bernard Black, hlavný hrdina!

Takže tak, Londýn. Jasné – je tam pekne draho. Doprava je katastrofa. Kde sa človek pozrie, všade nejaký gajdista-zúfalec (zase čo možno čakať od nástroja, ktorý pozostáva výhradne z konštrukčných chýb), a oslavovaný Hyde Park je proste len diaľnica pre joggerov. Ale je to tiež miesto, kde sa ľudia neriadia trendami – oni trendy vytvárajú.

Bez hudby na cesty nevyrážam, a nedávno som objavil svoj nový obľúbený žáner. Uhádnete? Pochybujem. Štátne hymny. Niektoré sú fakt, fakt dobré, a kombinujú to najepšie z čerstvosti a tradície. Proste ďalší spôsob, ako zo seba na poli hudby urobiť spoločenského vyhnanca – na otázku „tak čo počúvaš?“ už radšej ani neodpovedám, pretože sa mi dostáva len krivých pohľadov. Veď skúste sami: „Celkom sa mi pozdáva moderný progresívny rock, predovšetkým ten, čo kombinuje prvky britského zvuku zo 70-tych rokov a škandinávsku surovosť. Hnutie post-rocku a minimalizmu je v tomto smere iba výsledkom prirodzeného vývoja, čo sa týka vytvárania zvukových stien pomocou zavedených klasických techník ako aj chytľavých harmónií pozdného klasicizmu. Tieto zdĺhavé kompozície sice potrebujú svoj čas, ale odmenou je spravidla pôsobivý leitmotív.“ Reakciou na to je väčšinou: „Hm... mne sa páči Rihanna.“ No, hm, hm, tak to máš blbé. Tuším sme sa mali baviť o hudbe, nie znecitlivovaní mozgu?

Všetkú tú radosť mi kazí iba myšlienka na skorý návrat na rodnú hrudu. Nechápte ma zle, doma je doma – ale aj tak. Tak sa mi marí, že v posledné dni budem musieť natlačiť pomedzi skúšky čím viac „carpe diem.“