(slovenská verzia nižšie)

EN

People-spotting

It's like trainspotting, only with people.

       So yes, I've been to Edinburgh. And Newcastle. And Liverpool. And Manchester. But let's keep it chronological.

 Scottish accent :)

The first week of the Easter holidays, I was blessed with a few friends coming over, because, very much like myself, they find life without Gent unbearable. A very nice time we had, even nostalgic at times. We also made a few new insider jokes to share with one another ('Balenthia' – meaning Valencia, 'Da's normaal,' 'Jede Zelle meines Koerpers ist gluecklich' and so on. Don't worry if you don't get it, that's why they are called insider jokes). Made a trip to Mechelen – unknown jewel! - and Bruges, a very well-known jewel. And I had no idea how many people could actually fit into my tiny room here. Thank you, guys! Soon to be repeated.

Well, and then I hopped on the cheapest flight I could find to do a bit of backpacking again. It's been a long time since the last time! Manchester, Liverpool, Newcastle, Edinburgh, or, as I privately called them in my mind, Oasis, The Beatles/Anathema, The Police and Trainspotting. One week, four cities, four accents. All on my own, as I tend to get very grumpy when there are too many people around me for too long. 

 

Even the flight was interesting. Witnessed the molestation of an Islamic family by the airport staff. Fell in love with the stewardess. Went deaf for a couple of hours because of the cabin decompression. Of course it was raining when we touched down. This must be Britain.

Honestly, Manchester was a bit of a disappointment. Not so much to see for a visitor, except for factories-turned-restaurants and drunken Man Utd fans. The city still retains the pleasant down-to-earth working class feel to it, but that's about it. Luckily, it was an upward spiral from there.

I loved Liverpool. I mean l-o-v-e-d, once you get used to the fact that John and Paul are smiling at you from every street window. If you are a cultural snob like me, you'll appreciate plenty of admission-free museums (which seems to be a really nice tradition all across Britain, most of the museums and galleries are totally free) and an architectural feast for the eyes around the city (Gothic, Georgian and Victorian styles). Also, the dock is spectacular. I even may have spotted a yellow submarine...

Next stop Newcastle upon Tyne. I arrived middle of the night, with the plan of browsing through the city until dawn, but the rain trapped me in a non-stop snack bar. Just in case I forgot this was Britain. Luckily, it all got better in the morning.

Well, what is there to say? When I'm in a new place, I just like walking down the streets and looking at things, buildings, people. Maybe sitting at the waterfront. Maybe popping into the local galleries. Maybe having a pint in a local bar. I did all of this, and I liked it all. Newcastle definitely has the thing, the spirit, you know? The best thing, however, is the way the people speak there, so here is an example of the Geordie accent, may God have mercy on you.  

Geordie

 

And finally, the bonny Scotland. If I said I loved both Liverpool and Newcastle, I don't even know what to say about Edinburgh. I was just stunned, it must be one of the most beautiful cities in Europe. The panorama is wonderful, the restaurants in the little valleys inviting, the people warm-hearted. Getting lost among the medieval houses felt awesome. Indeed, it's like the city manages to combine it's picturesque heritage with the thriving present. I know I sound like a travel representative, but really guys, you all need to visit Edinburgh. Hearing the castle guards using Scottish accent is almost a Buddhist experience.

I loved it so much that a little thought 'how would a study stay in this city be?' appeared in the back of mind. Yes, as I am a professional student, that's the only thing I can think about every time I visit some nice place. Who knows – once it gets stuck in my head, I will never be able to get rid of it.

Voila, that was it. Now back in Belgium, ready for all that the second half of my Erasmus has to offer. Thanks for reading this, although I do not see how this could be of any interest to anyone except myself. But hey, my Google statistics show that 11 people from Thailand visited this blog last week, which is great as I don't know anyone from Thailand?

Now it's thesis time. It's like having fun, only without the fun.

SK

Kto nemá dáždnička, mokro mu bude...

Áno, celý týždeň som mokol v Manchesteri. A Liverpoole. A Newcastli. A Edinburghu. Ale poďme na to poporiadku.

V prvý týždeň veľkonočných prádnin má prevelice potešila návšteva niekoľkých priateľov, ktorí tiež bez Gentu proste nemôžu byť. Bolo nám fajn, občas priam nostalgicky. Máme tiež pár nových vtipov, ktorým nikto mimo nás nerozumie (áno, tak to chodí, takže sa nedivte, ak vám „Balenthia“ - akože Valencia, „Jede Zelle meines Koerpers ist gluecklich“ a podobne nepripadajú vtipné). Tiež výlet do Mechelenu, neobjaveného pokladu, a Brúg, veľmi objaveného pokladu (hlavne Španielmi). Tiež som netušil, koľko ľudí sa dokáže vopchať do mojej skromnej izbičky. Vďaka, mojí drahí! Čo nevidieť zopakujeme.

No, a potom som naskočil na najlacnejší let, čo som našiel, a vyrazil som s ruksakom na vandrovku. Tiež už bolo načase! Manchester, Liverpool, Newcastle, Edinburgh, alebo, ako som si to súkromne premenoval, Oasis, The Beatles/Anathema, The Police a Trainspotting. Jeden týždeň, štyri mestá, štyri rozličné dialekty. Na vlastnú päsť, keďže prítomnosť väčšieho množstva ľudí po dlhší čas ma zvykne otravovať. 

 

Už len let samotný bol zaujímavý. Zamestanci letiska ako povždycky podiskriminovali trošku nejakú tú moslimskú rodinu. To nám nevadí, nie? Môžu byť radi, že tu sú, nie? Následne som sa zamiloval do letušky, to tiež nie je nič neobyčajné. Podtlak v kabíne při pristávaní ma na pár hodín pripravil o sluch. A po prístatí ma samozrejme privítal dážď. Že by som bol v Británii?

Manchester ma úprimne trošku sklamal. Návštevníka tam moc nečaká, azda okrem fabrík prestavaných na reštaurácie a opitých fanúšikov Manchesteru United. Mesto si sice zachovalo svoju na nič si nehrajúcu robotnícku atmosféru, ale to je asi aj všetko. Našťastie sa to v ďalších dňoch už iba zlepšovalo. 

 

Liverpool ma nadchol. Naozaj n-a-d-c-h-o-l, teda keď si zvyknete na to, že na vás z každého okna čumia John a Paul. A ak ste kultúrny horenos ako ja, určite sa vám bude páčiť kopa múzeí zadarmo (čo sa zdá byť pekným zvykom po celej Británii, väčšina múzeí a galérií je tu zdarma) a architektonická pastva pre oči po celom meste (gotika, georgiánsky a viktoriánsky štýl, ak to teda sú slovenské názvy). Prístav je tiež obdivuhodný. Tuším som zahliadol aj žltú ponorku...

Ďalšia zastávka Newcastle upon Tyne. Dorazil som uprostred noci s tým, že sa budem túlať po meste až po svitania, ale dážď ma prinútil prečkať noc v nonstop snackbare. Asi aby som nezabudol, že toto je Británia. K ránu sa to však zlepšilo.

Čo povedať k tomuto miestu? Keď som niekde po prvýkrát, najradšej sa len prechádzam po uliciach a dívam sa na veci, budovy, ľudí. Možno spočnem u rieky. Možno nazriem do miestnej galérie. Možno si dám škopka v miestnej krčme. To som všetko spravil, a to ma všetko bavilo. Newcastle rozhodne má spirit, genius loci. Najlepší zo všetkého je ale aj tak ich miestny akcent zvaný Geordie, takže tu malá ukážka, ak na to máte gule. 

 Geordie

 

A napokon švárne Škótsko. Ak som povedal, že ma nadchli Liverpool aj Newcastle, tak naozaj neviem, čo ešte dodať k Edinburghu. Ten mi vzal reč, je to bezpochyby jedno z najkrajších miest v Európe. Panoráma je nádherná, reštaurácie v bočných uličkách lákavé, ľudia láskaví. Nič sa nevyrovná prechádzke medzi stredovekými domčekmi. Je to výborná kombinácia stredovekej slávy a pulzujúcej súčasnosti. Viem, že asi zniem ako obchodný zástupca nejakej cestovky, ale do Edinburghu musíte všetci. Škótčina hradných strážcov je na hranici budhistického zážitku.

Očarenie bolo tak veľké, až sa niekde v mojej hlave objavila myšlienka „čo tak nejaký študijný pobyt v tomto meste?“ Áno, kedže som študent z povolania, je to to jediné, čo ma pri návšteve nejakého pekného zákutia dokáže napadnúť. Ktovie – keď sa tam ten nápad raz usadí, už sa ho tak ľahko nezbavím.

A to je vše, pšátelé. Naspäť v Belgicku čakám na to, čo mi druhá polovica môjho Erasmu ponúkne. Vďaka za prečítanie, aj keď mi nie je jasné, akoby to mohlo zaujímať niekoho iného než mňa samotného. Na druhú stranu, moje štatistiky ukazujú, že tu máme aj 11 návštev z Thajska, čo je super, keďže v Thajsku fakt nikoho nepoznám. Asi som nová senzácia internetu, minimálne v Ázii.

Teraz hurá na diplomku. Bolo by to super, keby to nebolo tak hrozné.

(slovenská verzia nižšie)

EN

Idiot Abroad, episode 7

The socially awkward Fabian strikes again. I ask a black person where he's from. He answers in a perfect, even dialect-coloured Flemish: 'Uhm, I was born here, I'm Belgian.' Going 'No waaay, dude! Wow!' is probably not the best thing to do. At that point the conversation was over.

Also, the next time I walk past a bookstore and go like 'Let's just have a little look, shall we?', just slap me in the face. I literally handed my scholarship over to the lady at the cash desk, all voluntarily. Buying books is a fetish. Now I'm penniless, but happy – after all, that is a good thing now that I'm thinking about it.

I'm a bit behind the schedule with this post, but that's because in the weekend, I had a blast in the Ardennes. Belgians are very proud of their 'mountains,' even though they look like any random forest back at home to me. Yet the villages are calm and picturesque, and the Erasmus people had an awesome three-day party right in the heart of it. So we dressed up silly, gave a few Czech words a new meaning and broke each other some hearts. I only have the best memories (apart from the parts that I had a blackout, that is). That's how the world rolls.

We have also been incredibly lucky with the weather, with about 20 degrees and cloudless skies. Feels more like summer than spring really. It's a tough choice between attending classes and chilling in the park, but I guess you know what wins. Let's see if it lasts.

What's up next? Easter holidays. In the first week, the world will come to me (summer Dutch course reunion, yay!). In the second week, I go to meet the world (practising my Scottish accent already. Sorry, I meant Sco'ish). To be continued.

SK

Magor na cestách, časť siedma

Spoločensky nemotorný Fábián znovu zasahuje. Jedného černocha sa pýtam, odkiaľ je. V dokonalej, dokonca do dialektu hodenej holandčine odpovie: „No, narodil som sa tu, som Belgičan.“ Reakcia „No ty vole, to čumím, vau“ asi nie je úplne vhodná. Tam sa náš rozhovor skončil.

A okrem toho, keď nabudúce prejdem okolo kníhkupectva s vetou „Však sa len pozrime, čo majú,“ rovno mi dajte facku. Svoje štipendium som do slova a do písmena dobrovoľne odovzdal pani na pokladni. Kupovanie kníh je fetíš. Teraz som peňazí, ale šťastný – čož je nakoniec asi aj tá lepšia varianta.

S týmto príspevkom som si dal načas, ale to len preto, že som si cez víkend užíval v Ardenách. Belgičania sú veľmi hrdí na tieto svoje „hory,“ aj keď podľa mňa vyzerajú ako akýkoľvek les u nás doma. Dedinky tu však majú pokojné a piktoreskné, a celý Erasmus tu priamo v lone prírody kalil po tri dni. Obliekli sme sa do kostýmov, trošku prerobili češtinu (slovo „pakliže“ už nikdy viac nebudem môcť použiť) a zlámali sme jeden druhému srdcia. Na veci, ktoré si pamätám, mám iba tie najlepšie spomienky. Tak to chodí na tomto svete.

Počasie nám praje, dvadsať stupňov a na oblohe ani mráčka. Skôr sa to podobá na leto než na jar. Vybrať si medzi sedením na fakulte a flákaním sa v parku je ťažké, ale tipujem, že asi viete, čo vyhráva. Uvidíme, ako dlho nám to vydrží.

A ďalej? Veľká noc. Prvý týždeň príde svet za mnou (ad revidendum letného kurzu z minulého roku, hurá!). Druhý týždeň idem ja za svetom (a už brúsim škótčinu, nech tam nabalím nejaké bonny lassies). Pokračovanie nabudúce.

(slovenská verzia nižšie)

EN

Livin' the good life...

Warm and sunny greetings to y'all through the mist of my St. Patrick's hangover. I actually wanted to go on a trip to Luxembourg today, but Guinness said a resolute 'no!' So I'm writing my blog instead. Saving my travelling for April (Easter holidays take two weeks here, wow! In the Czech Republic, it's like two days) and May (where every week has a holiday on Friday or Monday, making the weekend much longer). 

 

In case you're being worried about me (hi there, mom!):

Livin' the good life I am. Eating ribs. Drinking beer. Enjoying the funfair and riding the most extreme rollercoasters (omg I'm gonna fucking die oh shit holy fuck this is it I'm done fuck shit bloody goddness fuck..). Chatting on a pub terrace (here comes the Sun). Reading Afrikaans poetry on a pub terrace. Walking the city, still thinking 'it hasn't gotten any less beautiful, how lucky am I?' Feeling the vibe. Taking no photos (please guys, no more pictures of you in front of the city castle). The best photos always stay in your memory, and if they fade away, well, they probably weren't the best. Time be the judge. 

 

Erasmus unites. Some folks are white, some are Chinese, some study humanities, some go for technology, they may be young or old, some prefer folk, others like metal, but no matter what they're all like, one thing is for sure: everybody hates the Spanish. They are many (oh, let's be honest, they're thousandfold), they' re loud, noisy, arrogant and ill-behaved. They can't speak, they can only shout, and they leave litter everywhere.

Such is their Eramus image. Such is the experience of some. But you know what? The Spanish I met are nice, intelligent and great to talk to. They actually make you wanna go to Spain to meet more people like that. Erasmus challenges your stereotypes.

 

INTERMISSION!

INTERMISSION?

INTERMISSION!!!

<Michal the Chef says: 'The Chinese sweet & sour sauce is the best way to save any not-so-great meal. It's the only way to make the food in my faculty's canteen bearable.'>

Do you believe in zodiac and astrology and all that stuff? I sure don't. It's hard for me to believe that all the people in the world fit into just twelve categories. However, after having a passionate discussion with a friend of mine this week, I found that I, in fact, am an archetypal Capricorn. Not just here and there, every single characteristics fits. Scary. Now tell me that not God, but chemo-physical reactions created the world, and I'll have nothing left to rely on.

Well, that's it for today. Looks like the next week full of the 'Gent feeling' is just around the corner.

 

SK

Život, ako má byť...

Srdečne a slnečne vás zdravím spoza závoja svojej svätopatrikovskej kocoviny. Dnes som mal naplánovaný výlet do Luxemburgu, ale Guinness mi urobil škrt cez rozpočet. Tak aspoň napíšem blog, a cestovanie si ušetrím na apríl (veľkonočné prázdniny tu majú dva týždne, no ty kráso! U nás sú to asi dva dni) a máj (kedy má každý týždeň sviatok v nejaký pondelok či piatok, jou jou, čímž sa nám víkend krásne predlžuje).

Oznam pre tých, čo sa o mňa boja (čau, mami):

Život tu je, ako má byť. Papkám rebierka. Pijem pivko. Vyrážam na kolotoče a jazdím po tých najšialenejších horských dráhach (no ty vole tak to je v prdeli a je po mne hotovo nazdar nie nie nie ach do hajzlu svätá prostoto...) Vykecávam na záhradke (ahoj, slnko!) Čítam afrikánsku poéziu na záhradke. Chodím si po meste, a ešte ma neomrzelo to „tu je tak krásne, mám to ale šťastie.“ Nasávam atmosféru. Fotky nerobím (prosím vás, ľudia, už sa před tým mestkým hradom nefoťte). Najlepšie fotky vám vždy ostávajú v hlave, a ak po čase vyblednú, tak asi neboli najlepšie. Nech čas sám rozhodne. 

 

Erasmus spája. Ľudia sú bieli alebo z Číny, niektorí sa venujú humanitným vedám, iní technológiám, môžu byť mladí či starí, niektorí radšej folk, iní metal, ale nech už sú akíkoľvek, jedna vec je istá – všetci neznášajú Španielákov. Je ich veľa (čo to kecám, oni sa premnožili), sú hluční, arogantní a nevychovaní. Nepoznajú rozdiel medzi „rozprávať sa“ a „kričať, “ a všade nechávajú bordel.

Taký je ich erasmácky imidž. Taká je skúsenosť niektorých. Ale hádajte čo – Španieli, ktorých poznám ja, sú milí, inteligentní a dá sa s nimi rozprávať. Jeden má skoro chuť vyraziť do Španielska, aby ich stretol viac. Erasmus testuje vaše stereotypy.

 

PRESTÁVKA!

PRESTÁVKA?

PRESTÁVKA!!!

(Šéfkuchár Michal odporúča: čínska sladkokyslá omáčka je najlepší spôsob, ako zachrániť nepodarené jedlo. V školskej menze prežívam iba vďaka tomu.)

Veríte na horoskop, astrológiu a podobné nezmysly? Ja teda nie. Nechce sa mi veriť, že by sa všetci tí ľudia na zemi dali zaradiť do iba dvanástich kategórii. Po jednej zapálenej diskusii s kamarátkou som však zistil, že skutočne som typický príklad Kozorožca. Nie len akože, každá jedna charakteristika sedí. Desivé. Ešte mi povedzte, že svet nestvoril Boh, ale nejaké chemicko-fyzikálne reakcie, a moje istoty sa zrútia úplne. 

 

A to je vše, přátelé. Ďalší gentový týždeň už klope na dvere.

(slovenská verzia nižšie)

EN

'If the climate was a bank, it would have been saved ages ago.'

Now, this quote has nothing to do with the rest of this post. I just saw it as a sticker on a car the other day and found it some serious food for thought. What do you think?

Lately, I've noticed this blog has been turning into my personal diary rather than being a well-meant reporting from the fair country of Belgium. Well, that's obviously not the point, so forgive me and I'll be trying to restrict myself from now on. After all, I'm not a self-centered bitch, am I? (I fear those of you who know me very well may actually know the answer).

Let's see what the public has been saying about this blog:

'Spellbinding, hypnotic, alluring.' Daily Telegraph

'I was in tears. Truly shattering.' Independent on Sunday

'Yo wassup, wanna see my dick?' Random internet creep

So, in today's episode:

Wanderlust! Wanderlust eveyfuckingwhere! So far, I've been trying to get the most of Gent, but after checking the Ryanair and Eurolines website, I fear I may not resist the temptation and I'll end up on the road again. Easter holidays is the time! After that, there will be no way back for me. It could be just like the old times!

(No, I don't mean the old times as in 'one of your friends is passed out on the floor holding a bottle of vodka tenderly in his hands, while the other one has smoked so much weed that he is having a conversation with the wardrobe, while yet another one grabbed a guitar and is singing a very unflattering song about your ginger-haired schoolmate.' I mean the other old times, when you packed your bag because you simply felt like it, and you ended up in Portugal, Scandinavian mountains, or even the streets of Amsterdam).

Up till now, I only treated myself with a short trip to Lille yesterday (Saturday), which is the third biggest French city just across the border with Belgium. I can't even remember the last time I set my precious foot on French soil. Must have been all the way back in 2006 or so.

So I get off the train and the first thing I hear is the sound of accordion. It doesn't get any more French than that, I thought. Fifteen minutes later, I walk into a huge march of the Communist party. This must be France, I thought. So I walked with them and shouted a little with them, 'cause I'm all for equal distribution of wealth, brother. Can I have your iPod?

The homeless hanging around the gallery of fine arts. They may be beggars, but they're dressed up much better than their colleagues in other countries. France, right? Then, teachers on strike gathered themselves on the main square, and for some reason, they combined their strike with some sort of anti-nuclear protest as well. That was the point that I decided I've had enough of France for another couple of years, and headed back home.

INTERMISSION!

INTERMISSION?

INTERMISSION!!!

<if you ever get to Gent and only have time to visit one cafe, it should be Vooruit ('Ahead,'

(sponsored ad)

'Progress.') In a building built by the Socialist Movement, it houses concerts, live readings and

(sponsored ad)

awesome hot chocolate today. The crowd is a mixture of young alternative intellectuals,

(sponsored ad)

businessmen and old couples. There is something Viennese about it (which is a compliment),

(sponsored ad)

love it there. I think I may have found my 'home pub' here.>

Have I mentioned that Belgians actually invented surrealism? And they're still living it. Last Sunday, a mysterious empty can of peaches appeared in the corridor of my dorm. At first, I thought someone may have simply forgotten it there. The next day, it moved about half a metre to the left and an empty bottle of shampoo came by. Tuesday, it moved to the right again. That was when I realized it's not just a can, it's a piece of art. Thursday, it disappeared, only to reappear briefly in the evening, before it was sucked into the fifth dimension forever the next day. Dali could have learned so much here if he ever came.

Also, my jeans are getting a bit loose, a sign that I'm losing weight. Good news? I don't know, I would rather have it that the weight only moved from my belly to my arms rather then disappearing altogether. I promised myself to go jogging regularly, but so far, I've been only able to go at one point in the week, which is always 'tomorrow.' But next week, I'm really gonna start, you'll see.

The weather's been 'fookin shite' as we say in my native Yorkshire, for the most of the week that is. Today, however, a mysterious yellow thing appeared in the sky. No idea what it might be, never saw it before in Belgium. Oh wait, Sun-day, right; now I get it. Spring is coming!

Last but not least, we had an election back at home. To that, I have only one thing to say:

If you changed “Nepal” for “Belgium” and “goat” for “pig,” it would be about right.

(P.S. Did I mention I appreciate if you take time reading this bullcrap? Thanks a bunch, reactions are always welcome).

SK

„Keby podnebie bolo bankou, už by bolo dávno zachránené.“

Tento citát nemá nič spoločné so zvyškom dnešného príspevku. Len som nálepku s touto vetou proste videl na jednom aute a myslel, že je to vec na zamyslenie. Čo vy na to?

V poslednej dobe sa tento blog začal meniť na môj osobný denníček, hoci pôvodne mal obsahovať príspevky výhradne o našom rozkošnom Belgicku. Tak by to nemalo byť, takže prosím o prepáčenie a do budúcna sa skúsim držať na uzde. Nie som predsa nijaká sebastredná nána, že? (Obávam sa, že tí z vás, čo ma poznajú dlhšie, už odpoveď na túto otázku poznajú).

Pozrime sa, čo si o tomto blogu myslí verejnosť:

“Strhujúce, hypnotizujúce, lákavé.“ Daily Telegraph

„Nedokázal som zadržať slzy. Šokujúce.“ Independent on Sunday

„Čaf kámo, chceš videť mojho vtáka?“ Náhodný úchylák z internetu

Priatelia, v dnešnom vydaní:

Cestovná horúčka! Ej do ďábla, všade len cestovná horúčka! Doteraz som sa snažil do seba absorbovať čo najviac z Gentu, ale po prebrúsení stránok Ryanairu a Eurolines sa zdá, že pokušeniu neodolám a znovu skončím na cestách. Veľkonočné prázdniny, o áno! To už nebude žiadnej cesty späť. Možno to bude ako zamlada!

(Nie, nemyslím zamlada akože „jeden z kamarátov v bezvedomí na podlahe nežne objíma fľašu vodky, zatiaľ čo druhý sa tak zhúlil, že sa rozpráva so skriňou, tretí medzitým vzal gitaru a dal sa spievať velice nelichotivý song o našom ryšavom spolužiakovi.“ Mám na mysli to druhé zamlada, akože zbaliť si batoh, pretože proste máte chuť, a skončiť v Portugalsku, škandinávskych horách alebo uličkách Amsterdamu).

Doteraz som sa akurát tak včera (sobota) odmenil výletom do Lille, čož je tretie najväčšie francúzske mesto, a hneď za belgickými hranicami. Nedokážem si ani spomenúť, kedy som vôbec naposledy položil svoju nôžku na francúzsku zem. Snáď to bolo ešte v roku 2006 alebo tak.

Takže vystúpim z vlaku a čo nepočujem, zvuk akordeónu. Francúzsko ako vyšité, vravím si. Pätnásť minút neskôr narazím na veľký pochod Komunistickej strany. Och, vskutku francúzske, vravím si. Tak som chvíľu pochodoval a kričal s nimi, pretože rovnomerné rozdelenie bohatstva sa týka nás všetkých. Dáš mi svoj mobil?

Bezdomovci sa flákajú pred galériou. Sú to sice žobráci, ale majú ďaleko viac štýlu než ich kolegovia kdekoľvek inde v Európe. Hm, Francúzsko. Potom sa na hlavnom námestí zhromaždili štrajkujúci učitelia, a z nejakého dôvodu svoj štrajk spojili s protestom proti jadrovej energii. V ten moment som usúdil, že mi Francúzska zase na pár rokov stačilo, a vyrazil smer domov.

PRESTÁVKA!

PRESTÁVKA?

PRESTÁVKA!!!

/ak sa niekedy dostanete do Gentu, ale budete mať čas navštíviť len jedno kaféčko, mal by to

(platená reklama)

byť Vooruit („Napred,“ „Pokrok“). V budove postavenej Socialistickým hnutím dnes dostanete

(platená reklama)

koncerty, autorské čítania a výbornú horkú čokoládu. Zákazníci pozostávajú zo zmesi mladých

(platená reklama)

intelektuálov, biznismenov a starých párov. Je v tom niečo viedenské (a to je kompliment), už

(platená reklama)

som tam za štamgasta./

(platená reklama)

Spomínal som už, že Belgičania vynašli surrealizmus? A stále ním žijú. Minulú nedeľu sa na chodbe intráku objavila záhadná plechovka od marhúľ. Najprv som si myslel, že ju tam len niekto z nejakej pohnútky zabudol. Na druhý deň sa ale pohla o pol metra doľava a pridružila sa k nej prázdna fľaša od šampónu. V utorok sa pohla späť doprava. Vtedy som pochopil, že sa jedná o umelecké dielo. Vo štvrtok zmizla, aby sa navečer znovu krátko objavila predtým, než ju navždy pohltila piata dimenzia. Dalí by sa tu toho mohol býval toľko naučiť!

Nohavice su mi voľajaké voľné, asi chudnem. Dobré správy? No neviem, radšej by som, keby ta hmota nemizla, ale proste sa iba presunula z brucha na bicepsy. Sľúbil som si, že budem chodiť pravidelne behať, ale zatiaľ sa mi to darí vždy iba v jeden čas do týždňa, a to je „zajtra.“ Ale ďalší týždeň fakt začnem, uvidíte.

Počasie bolo „úplně v hajzlu, ty pyčo,“ ako sa hovorí na mojom rodnom Ostravsku, teda aspoň väčšinu týždňa. Dnes sa však na oblohe objavila záhadná žltá vec. Ktovie, čo to je, tu v Belgicku som to ešte nevidel. Že by prichádzala jar? Pane, daj!

Mimochodom, doma sme mali voľby. K tomu mám iba jednu vec:

Kto nevládnete angličtinou, tu preklad: „Preto okamžite odchádzam do Nepálu, kde mám v úmysle žiť ako koza.“ Keby ste vymenili Nepál za Belgicko a kozu za prasa, celkom by to sedelo.

(P.S. Zabudol som povedať, že fakt oceňujem, ak si nájdete čas čítať tieto hovadiny. Dik jak cyp, a reakcie sú vždy vítané).

(slovenská verzia nižšie)

EN

Reality? An interesting place for sure, but I wouldn't want to live there.

In many respects, that's what Erasmus is about. You don't only travel to a different place, you also find yourself in a different universe. Call it a 'discourse' if you want. Your biggest problems are that you're hungover (again), that you forgot about the interpreting class assignment, that the fries had a bit too much oil. It really is like a holiday on a faraway island, divorced from reality... Sorry, feeling kind of philosophical – and blue – this week.

Haven't touched a guitar for a month now (left them all my babies back at home), and I was surprised that for the first few weeks, I didn't really miss that chill when you get home after a hard day's work and play some shit for yourself. But now, I really see that music truly is an addiction, and my fingers have literally gotten all itchy. Sure, this may just be the result of the low standard of my personal hygiene... I'll probably have to hit a cheap store somewhere and get myself some shitty Chinese Fender copy.

Now, boy, a list of things I learned this week:

A taxi from Bruges to Gent is 100 euros. A story about why you had to take a taxi through half Belgium is priceless.

I was asked what I would say if I could speak to humankind for 30 seconds right before the end of the world. Now that's an intriguing question. But I could only come up with this personal appeal: 'You out there, I don't like half of you as much as I pretend to. However, I like a few of you much more than I'll ever be able to show. And I'm sorry I can't show it.' Is that lame? Is that gay? Whatever. Once you get used to them being around, they disappear – and you miss them, but you'll never tell. Heck, that's flipping gay.

Czech people don't how to party. Their idea of a night out is sitting around their beers and chit-chatting about nonsense. Then again, I like that too every once in a while. One man's meat is another man's poison, I guess.

The more I'm settling down here, the more I'm starting to feel that I wouldn't mind calling this place 'home' one day. Future planning has never been my strong point (how can you even plan future? It's in the future, right?), but I started asking to myself 'why the hell not?' I'm sick and tired of Central Europe, and Belgium is very livable. Most people never find out because they go to fokken France or Germany. But we, the initiated, we know.

It's very awkward when you start reading a book and you gradually realize that you are the main protagonist. Yes, Norwegian Wood by Haruki Murakami is obviously my biography. Can't decide if that's a good thing.

My hearing impairment has been getting worse. People often think I haven't understood what they've said (if they speak English or Dutch, I mean), but in fact, it's just because I wasn't able to hear them. My answer to the question 'so, what do you think about the music in this club' is normally 'oh, is there music playing?' Well, we all have to go there once, my musician fellas – the silent kingdom. At least I'm not getting whistle attacks in my ears or barotitis – yet.

Sorry about the somewhat depressing post, I've been feeling gloomy for no reason the whole week. And writing about the pubs, school and friends seems rather boring. You need to get here yourselves – seeing is believing!

SK

Realita? Zaujímavé miesto, ale žiť by som tam nechcel.

O tom v podstate Erasmus je. Nielenže vycestujete na nové miesto, odchádzate aj do úplne nového univerza. Niektorí tomu hovoria „diskurz.“ Vašimi najväčšími problémami sú, že máte (znova) opicu, že ste zabudli vypracovať úlohu do hodiny tlmočenia, alebo že hranolky boli trochu moc mastné. Podobá sa to dovolenke na vzdialenom ostrove, odtrhnutý od reality... Sorry, tento týždeň som nejaký filozofický a posmutnelý.

Už mesiac som do ruky nevzal gitaru (všetky som ich nechal doma), a samého ma prekvapilo, že počas prvých pár týždňov mi ten pocit, keď sa človek vráti domov po ťažkom dni a zahrá si sám pre seba nejakú blbosť, vôbec nechýbal. Ale teraz, teraz zisťujem, že hudba skutočne je droga, a prsty ma priam svrbia. Iste, to by mohol byť len výsledok nízkeho štandardu osobnej hygieny... Pravdepodobne si tu niekde budem musieť zájsť do obchodu a kúpiť si nejakú lacnú čínsku kópiu Fendra.

Nasleduje zoznam vecí, ktoré som sa tento týždeň naučil:

Taxík z Brúg do Gentu: 100 eur. Historka o tom, prečo si niekto musí vziať taxíka cez pol Belgicka: na nezaplatenie.

Pýtali sa ma, čo by som povedal ľudstvu, keby som mal k dispozícii tridsať sekúnd v televízii priamo pred koncom sveta. To je úžasná otázka, nenapadlo ma ale nič iné, než tento osobný odkaz: „Hej vy tam, väčšinu z vás nemám ani zďaleka tak rád, ako sa tvárim. Na druhú stranu, zopár z vás mám oveľa radšej, než budem kedy schopný ukázať. A je mi ľúto, že to ukázať neviem.“ Je to trápne? Je to teplé? No a čo. Keď si na nich konečne zvyknete, tak zmiznú – a chýbajú vám, to im ale nikdy nepoviete. Fuj, to je fakt teplé.

Česi nevedia, ako má vyzerať poriadna párty. Ich predstava je sedieť v kruhu, popíjať pivká a baviť sa o blbostiach. Zase asi neuškodí to občas držať v pokojných medziach. Sto ľudí, to chutí.

Čím viac sa tu usádzam, tým viac si hovorím, že by mi nevadilo raz toto miesto volať „domov.“ Plánovanie budúcnosti mi sice nikdy nešlo (ako sa vôbec dá budúcnosť plánovať? Bude to predsa až v budúcnosti, nie?), ale sám seba sa začínam pýtať „prečo nie?“ Strednej Európy mám plné zuby, a v Belgicku je život fajn. Väčšina ľudí to nikdy nezistí, lebo sa trepú do posraného Francúzska či Nemecka. My zasvätení však vieme svoje.

Je to divný pocit, keď začnete čítať knížku a zistíte, že je o vás. Tak sa zdá, že Norské drevo od Harukiho Murakamiho je moja biografia. Nie som si istý, či to je dobre.

Sluch sa postupne oslabuje. Ľudia si často myslia, že som im (keď hovoria anglicky alebo holandsky) nerozumel, ale často ich proste iba nepočujem. Moja odpoveď na otázku „ako sa ti tu páči hudba?“ je „čože, tu hrá hudba?“ Všetci tam musíme, kamaráti muzikanti – královstvo ticha. Aspoň to – zatiaľ – nedošlo až k tinitu alebo zápalom stredného ucha.

Veľké ospravedlnenie za celkom depresívny text, celý týždeň som bez zjavného dôvodu nejaký nesvoj. A písať o hospodách, škole či ľuďoch nikoho nezaujíma. Budete si to musieť prísť omrknúť osobne – lepšie než stokrát počuť!

(slovenská verzia nižšie)

EN

'Alcohol is a slow enemy, but we have time,'

that's what you can read on the wall of 't Galgenhuisje ('House of Gallows'), the smallest café in Gent. Yet all this clubbing and café life, good as it is, is not my favourite thing to do in this city. The best way to experience the spirit of Gent is just walking in the streets and getting lost in the little alleys. Yes, I still love to do that. And you find streets with some pretty weird names, too! Kwaadham ('Angry Bacon'), Verlorenkost ('Lost Food'), Kromme Elleboog ('Twisted Elbow') or the one just around the corner from where I'm staying, Hippolyte Metdepenningenstraat ('The Street of Hippolyte Metdepenningen.' 'Metdepenningen' translates 'with the tokens,' as if being called Hippolyte wasn't bad enough itself). And more still to discover.

Language really seems to be the topic of the week. In some fast foods here, you can get a mushroom burger, or 'Muschi-burger' for short. Germans love them, and they're all nuts about them (if ya know what I mean, nudge nudge wink wink). Don't worry, I also needed to have it explained. Google it. No, they're not made of fish.

Also, my English got somewhat Britished up since I've come here. My cherished American accent is having a hard time (and trust me, it's difficult to develop an American accent for yourself that doesn't sound freaking annoying. Took some effort, all in vain). I totally dropped the r's in 'car,' 'person' or 'air.' 'Tt' in 'matter' changed from 'd' back to 't' and then disappeared altogether – ma'er. 'Sidewalk' is called 'pavement' now, and 'dudes' transformed into 'blokes.' I guess it's just the influence of the environment, and suprisingly enough (to me, anyway), it's easier for people to understand you if you lean towards British.

So, a word of advice now, blokes. Every little boy on the school's playground knows that the best way to get a girl is to pretend like you're not interested (hey ladies, that's not easy to do! As you may know, we the boys are very fragile and delicate. I hope you appreciate). Let her despair! The problem arises when you act like not interested because you're really not interested. They don't seem to understand the difference. In the end, average girls come hanging around your neck while the lady of your heart doesn't pay any attention to you or totally friendzones you. Story of my life.

On Friday, all the Erasmus students came together to offer their national dishes on an international dinner evening. I most cowardly deserted to the Czechs, pretending I have nothing to do with Slovakia (as I normally do, also when introducing myself to people. There's a whole lotta reasons for that, the most prominent being that I have no national sentiment whatsoever). Anyway, both Czech and Slovak cuisine was a huge success, even though my input into the actual cooking process was minimal, apart from peeling potatoes and dancing to Spice Girls. And in spite of every country having great stuff, nothing could beat the Belgian chocolate cream. Great times.

It's not all chocolate and cherries though. I had to start writing my MA thesis. Once you get over the whole procrastination thing, it all gets going pretty good. What's more, I actually enjoy writing it – and who wouldn't, I'm translating the best book ever, from Flemish to Slovak. If it ever hits the stores back at home, it's gonna blow everybody's mind and redefine the book business (read: I hope it will sell more than 500 copies).

Have you ever wondered how life consists of little things, most of which don't even link to one another and seem utterly silly once you put them on paper? I totally do now. There's so much love it may just as well tear me apart.

SK

„Alkohol je pomalý nepriateľ, ale my máme času dosť,“

píše sa na stene najmenšej kaviarne v Gente, 't Galgenhuisje (U oprátky). Iste, kaviarenský život a clubbing je výborná vec, ale v tomto meste pre mňa nakoniec vôbec nie najobľúbenejšia. Atmosféru mesta si človek najlepšie vychutná, keď sa len tak prechádza po uliciach a stráca v bočných uličkách. Stále ma to baví. A niektoré mená ulíc naozaj stoja za to! Máme tu Kwaadham („Nahnevaná slanina“), Verlorenkost („Stratené jedlo“), Kromme Elleboog („Vykĺbený lakeť“) či ulicu hneď za rohom, Hippolyte Metdepenningenstraat („Ulica Hyppolita Metdepenningen.“ „Metdepenningen“ sa dá preložiť ako „so žetónmi,“ ako keby nestačilo už to, že sa niekto volá Hippolyte). A ešte stále mám objavovať.

Je to tak, jazyk je tento týždeň témou číslo jedna. V niektorých fastfoodoch tu človek dostane Muschi-burger (od „mushroom,“ huba). Nemci sa za nimi úplne honia (rozumieme si, ehm ehm). Nezúfajte, tiež mi tú pointu musel niekto vysvetliť. Skúste si to dať do googlu. Nie, ten burger nie je z ryby.

Navyše aj moja angličtina zbritizovala, odkedy som tu. Môj pestovaný americký akcent dostáva zabrať (a verte mi, nie je práve jednoduché vyvinúť pre seba americký akcent bez toho, aby znel otravne a pozérsky. Dalo mi to dosť práce, a všetko nazmar). „R“ v „car,“ „person“ alebo „air“ úplne zmizlo. „Tt“ v „matter“ sa vrátilo z „d“ k „t“ a nakoniec tiež zmizlo – ma'er. Zo „sidewalku“ je „pavement“ a „dudes“ sa zmenili na „blokes.“ Asi je to len vplyv prostredia, a na moje veľké prekvapenie vám ľudia rozumejú lepšie, keď sa upnete skôr na britskú variantu.

Páni, jedna rada. Aj malý chlapec na ihrisku vie, že najlepší spôsob, ako slečnu dostať, je tváriť sa, že vás ani trochu nezaujíma. (A to nie je vôbec ľahké! Muži sú totiž veľmi krehkí a chúlostiví, žeáno. Dúfam teda, že to, dámy, oceňujete). Len nech si zúfa! Problém nastane, keď sa tvárite, že nemáte záujem, pretože ho naozaj nemáte. Nejak ten rozdiel nechápu. Vo výsledku vám okolo krku visia celé zbierky obyčajných dievčat, ale dáma vášho srdca si vás nevšíma alebo vás ma len za kamaráta. Tak to so mnou chodí na tomto svete.

V piatok sa Erasmáci zišli, aby si spravili večer medzinárodnej kuchyne. Zbabelo som prebehol k Čechom, tváriac sa, že o Slovensku nič neviem (čo robím aj normálne, napríklad keď sa ľuďom predstavujem. Je to na celý rad dôvodov, ale v prvom rade to, že je to mne samému úplne jedno). Česká aj slovenská kuchyňa zožala každopádne veľký úspech, hoci môj príspevok do varenia spočíval maximálne tak v šúpaní zemiakov a tanečkoch na Spice Girls. A hoci každá jedna krajina mala niečo do seba, nič sa nevyrovná čokoládovému krému z Belgicka. Krásne časy.

Bohužiaľ nie je život vždy tak sladký. Oficiálne som odštartoval svoju diplomku. Keď človek raz prekoná prokrastináciu, už to ide celkom dobre. A hlavne ma to fakt baví – ešte aby nie, veď prekladám najlepšiu knihu na svete, z flámčiny do slovenčiny. Ak sa to raz dostane do obchodov, tak sa z toho isto každý posere a trh s knihami už nikdy nebude ako predtým (čítaj: snáď sa predá viac než 500 výtlačkov).

Všimli ste si niekedy, že život pozostáva prevažne z malých vecí, ktoré spolu ani moc nesúvisia a na papieri vyzerajú hlúpo? Ja áno. Mám tu toľko lásky, že ma asi roztrhne (sorry, v slovenčine sa ta alúzia úplne stratí, ale ak ju odhalíte, napíšte mi a ja vám pošlem nejakú hodnotnú cenu :)