(slovenská verzia nižšie)

EN

Reality? An interesting place for sure, but I wouldn't want to live there.

In many respects, that's what Erasmus is about. You don't only travel to a different place, you also find yourself in a different universe. Call it a 'discourse' if you want. Your biggest problems are that you're hungover (again), that you forgot about the interpreting class assignment, that the fries had a bit too much oil. It really is like a holiday on a faraway island, divorced from reality... Sorry, feeling kind of philosophical – and blue – this week.

Haven't touched a guitar for a month now (left them all my babies back at home), and I was surprised that for the first few weeks, I didn't really miss that chill when you get home after a hard day's work and play some shit for yourself. But now, I really see that music truly is an addiction, and my fingers have literally gotten all itchy. Sure, this may just be the result of the low standard of my personal hygiene... I'll probably have to hit a cheap store somewhere and get myself some shitty Chinese Fender copy.

Now, boy, a list of things I learned this week:

A taxi from Bruges to Gent is 100 euros. A story about why you had to take a taxi through half Belgium is priceless.

I was asked what I would say if I could speak to humankind for 30 seconds right before the end of the world. Now that's an intriguing question. But I could only come up with this personal appeal: 'You out there, I don't like half of you as much as I pretend to. However, I like a few of you much more than I'll ever be able to show. And I'm sorry I can't show it.' Is that lame? Is that gay? Whatever. Once you get used to them being around, they disappear – and you miss them, but you'll never tell. Heck, that's flipping gay.

Czech people don't how to party. Their idea of a night out is sitting around their beers and chit-chatting about nonsense. Then again, I like that too every once in a while. One man's meat is another man's poison, I guess.

The more I'm settling down here, the more I'm starting to feel that I wouldn't mind calling this place 'home' one day. Future planning has never been my strong point (how can you even plan future? It's in the future, right?), but I started asking to myself 'why the hell not?' I'm sick and tired of Central Europe, and Belgium is very livable. Most people never find out because they go to fokken France or Germany. But we, the initiated, we know.

It's very awkward when you start reading a book and you gradually realize that you are the main protagonist. Yes, Norwegian Wood by Haruki Murakami is obviously my biography. Can't decide if that's a good thing.

My hearing impairment has been getting worse. People often think I haven't understood what they've said (if they speak English or Dutch, I mean), but in fact, it's just because I wasn't able to hear them. My answer to the question 'so, what do you think about the music in this club' is normally 'oh, is there music playing?' Well, we all have to go there once, my musician fellas – the silent kingdom. At least I'm not getting whistle attacks in my ears or barotitis – yet.

Sorry about the somewhat depressing post, I've been feeling gloomy for no reason the whole week. And writing about the pubs, school and friends seems rather boring. You need to get here yourselves – seeing is believing!

SK

Realita? Zaujímavé miesto, ale žiť by som tam nechcel.

O tom v podstate Erasmus je. Nielenže vycestujete na nové miesto, odchádzate aj do úplne nového univerza. Niektorí tomu hovoria „diskurz.“ Vašimi najväčšími problémami sú, že máte (znova) opicu, že ste zabudli vypracovať úlohu do hodiny tlmočenia, alebo že hranolky boli trochu moc mastné. Podobá sa to dovolenke na vzdialenom ostrove, odtrhnutý od reality... Sorry, tento týždeň som nejaký filozofický a posmutnelý.

Už mesiac som do ruky nevzal gitaru (všetky som ich nechal doma), a samého ma prekvapilo, že počas prvých pár týždňov mi ten pocit, keď sa človek vráti domov po ťažkom dni a zahrá si sám pre seba nejakú blbosť, vôbec nechýbal. Ale teraz, teraz zisťujem, že hudba skutočne je droga, a prsty ma priam svrbia. Iste, to by mohol byť len výsledok nízkeho štandardu osobnej hygieny... Pravdepodobne si tu niekde budem musieť zájsť do obchodu a kúpiť si nejakú lacnú čínsku kópiu Fendra.

Nasleduje zoznam vecí, ktoré som sa tento týždeň naučil:

Taxík z Brúg do Gentu: 100 eur. Historka o tom, prečo si niekto musí vziať taxíka cez pol Belgicka: na nezaplatenie.

Pýtali sa ma, čo by som povedal ľudstvu, keby som mal k dispozícii tridsať sekúnd v televízii priamo pred koncom sveta. To je úžasná otázka, nenapadlo ma ale nič iné, než tento osobný odkaz: „Hej vy tam, väčšinu z vás nemám ani zďaleka tak rád, ako sa tvárim. Na druhú stranu, zopár z vás mám oveľa radšej, než budem kedy schopný ukázať. A je mi ľúto, že to ukázať neviem.“ Je to trápne? Je to teplé? No a čo. Keď si na nich konečne zvyknete, tak zmiznú – a chýbajú vám, to im ale nikdy nepoviete. Fuj, to je fakt teplé.

Česi nevedia, ako má vyzerať poriadna párty. Ich predstava je sedieť v kruhu, popíjať pivká a baviť sa o blbostiach. Zase asi neuškodí to občas držať v pokojných medziach. Sto ľudí, to chutí.

Čím viac sa tu usádzam, tým viac si hovorím, že by mi nevadilo raz toto miesto volať „domov.“ Plánovanie budúcnosti mi sice nikdy nešlo (ako sa vôbec dá budúcnosť plánovať? Bude to predsa až v budúcnosti, nie?), ale sám seba sa začínam pýtať „prečo nie?“ Strednej Európy mám plné zuby, a v Belgicku je život fajn. Väčšina ľudí to nikdy nezistí, lebo sa trepú do posraného Francúzska či Nemecka. My zasvätení však vieme svoje.

Je to divný pocit, keď začnete čítať knížku a zistíte, že je o vás. Tak sa zdá, že Norské drevo od Harukiho Murakamiho je moja biografia. Nie som si istý, či to je dobre.

Sluch sa postupne oslabuje. Ľudia si často myslia, že som im (keď hovoria anglicky alebo holandsky) nerozumel, ale často ich proste iba nepočujem. Moja odpoveď na otázku „ako sa ti tu páči hudba?“ je „čože, tu hrá hudba?“ Všetci tam musíme, kamaráti muzikanti – královstvo ticha. Aspoň to – zatiaľ – nedošlo až k tinitu alebo zápalom stredného ucha.

Veľké ospravedlnenie za celkom depresívny text, celý týždeň som bez zjavného dôvodu nejaký nesvoj. A písať o hospodách, škole či ľuďoch nikoho nezaujíma. Budete si to musieť prísť omrknúť osobne – lepšie než stokrát počuť!